Roháče 16.6.2018                 

ČO BOLO, TO BOLO…

Náš posledný jarný zájazd do slovenských hôr bol bohovský! Mali ste ísť s nami a nie tu teraz len čítať, ako sme sa mali :-)

Čakali sme plný bus, ale potom, keď sa stále niekto odhlašoval (dovolenkári, oslavy narodenín, chorý pes apod.), tak sme nakoniec chceli zháňat mikrobus. A pritom vedúci zájazdu Bohouš Šnajdr pre vás pripravil naozaj veľmi zaujímavé trasy v najkrajšej časti Tatier – nazvanej, asi vďaka svojim ostrým vrcholom, Roháče. Nakoniec sa zájazdu nemohol zúčastniť, a tak zveril vedenie mne. Nebola som týmto nápadom bohvie ako nadšená, pretože tento rok som už organizovala tri zájazdy, ale milujem jeho aj Roháče, tak som povedala áno.

V sobotu sme odchádzali z Havířova veľmi skoro, pretože nás čakala dlhá cesta. Chvíľku pred deviatou hodinou jsme dorazili na parkovisko v Žiarskej doline. Ponaťahovali sme si telá a urobili sme si spoločné foto. K môjmu prekvapeniu si na trasu pre BORCOV - prechod hrebeňa Roháčov cez Smutné sedlo – trúflo len 7 statočných turistov, päť dievčiat a dvaja chalani. Na zájazd s nami išla i pätica SUPERBORCOV, ktorá odtiaľto plánovala dobyť vrchol Baranca (2184m). Ostatní turisti POHODÁRI naskákali opäť do busu a čakal ich ešte hodinový prejazd cez Zuberec do Roháčskej doliny, kde mali stráviť deň.

Naša sedmička BORCOV ihneď vyrazila na trasu. Cesta na Žiarskú chatu viedla najprv lesom a potom pekným turistickým chodníkom pozdĺž zurčiaceho potoka. Dokonca sme zbierali i čučoriedky. Na chate sme si urobili prestávku na odpočinok a zahnali sme smäd pivom. Potom sme ešte išli kúsok za chatu, pozrieť symbolický cintorín obetiam hôr. Dlho sme sa nezdržali, ponáhľali sme sa ďalej. Najprv chodník viedol kosodrevinou a potom sme stúpali a stúpali a stúpali nekonečným kamenitým chodníčkom medzi lúkami plných rozličných horských kvetov. Cestou sme sa kochali úchvatnými výhľadmi na okolité zelené akoby zamatové hory. A keď sme sa obzreli naspäť, uvideli sme celý hrebeň Nízkych Tatier. Počasie bolo fantastické! Slnečno a ľahko pofukoval vietor. Prosto RAJ! Táto časť trasy bola najkrajšia. Stále som sa zastavovala a chcela som tú nádheru pre vás schovať do foťáku.

Keď sme sa konečne vydriapali do Smutného sedla, hneď prvým pohľadom na druhú stranu sme zistili, že RAJ sa za sedlom mení v kamenné vyprahnuté PEKLO. K tomuto pocitu prispel ešte navyše čierny mrak, ktorý sa zastavil nad nami. Do Smutnej doliny na druhej strane hrebeňa vrhal ešte väčší tieň a smútok. Napriek tomu sme boli všetci v eufórii. Nakoniec sme si pripili na počesť dobytia Smutného sedla (1962m) a samozrejme sme urobili vrcholové foto s našou klubovou vlajkou.

Cesta dole do Roháčskej doliny bola skôr pre kamzíkov než pre turistov: iba suť a kamene. Našťastie netrvala dlho a po hodine a pol sme si už dali pivko na Tatliakovej chate. Stretli sme sa tu i s našimi SUPERBORCAMI, ktorí tu práve oslavovali zdolanie Baranca. Nakoniec nás čakala veľmi nepríjemná časť trasy, 1,5 hodinový pochod po asfaltovej ceste k busu. Ale pretože sme išli všetci spolu a rozprávali sme sa, akosi sme to v pohode prežili. A zase bolo pivo, ale i rôzne slovenské špeciality vo veľmi peknom hostinci Šindlovec. Odporúčam! Stoly boli obsadené usmievajúcimi sa POHODÁRMI, ktorí išli trasu okolo Roháčského vodopádu a krásnych horských plies. Niektorí z nich sa nechali vyviezť lanovkou v Spálenej doline na hrebeň a potom pešo zdolali vrchol Brestovej.

O pol siedmej sme odchádzali opálení a nabití zážitkami od chaty Zverovka busom domov. A budem sa opakovať – bol to bohovský zájazd!

**********************************************

Tak čo? Zvládli ste to prečítať po slovensky? Snáď áno. No tešte sa, po našom ďalšom jesennom zájazde ÚTOK NA UHRY budete musieť možno čítať i po maďarsky! :-)

Ivana Martynková, suplujúca vedúca zájazdu